Veľkosť textu
Pondelok, Máj 02, 2016

V Pamätnej izbe J. M. Hurbana v Hlbokom pribudli banery osobností

V Pamätnej izbe J. M. Hurbana v Hlbokom pribudli banery osobností

Fotogaléria

Text a foto: Milan Soukup


Keď vlani v Roku Ľudovíta Štúra – 27. septembra 2015 otvárali novú expozíciu
Pamätnej izby Jozefa Miloslava Hurbana (1817-1888) v Hlbokom (patriacej pod Záhorské múzeum v Skalici), s výtvarným riešením Milana Mikulu a textami literárnej historičky Evy Fordinálovej, prestali byť súčasťou výstavných exponátov sklené vitráže s portrétmi viacerých osobností štúrovcov a Hurbanových spolupracovníkov.
Osobnosti sa však opäť do expozície v Hlbokom dostali, a síce modernej expozícii v primeranejšej podobe. Vo štvrtok 28. apríla 2016 sme tam pri osádzaní transluscentných banerov zastihli výtvarníka Milana Mikulu (zo spoločnosti RECO Senica) a jeho spolupracovníkov  Tomáša Pokorného a Jaroslava Fodora. Banery, ktoré tam medzi obloky expozície umiestnili, rozptyľujú a prepúšťajú svetlo, pôsobia ako matné sklo.
Medzi prvými, kto banery videli osadené, boli starosta Hlbokého Miloš Čobrda a sprievodkyňa expozíciou pani Vilma Tomášová. Kto sa na baneroch opäť do Hurbanovej pamätnej izby vrátil, avšak v novom šate? Sú to Pavol Dobšinský, Daniel Gabriel Lichard, Jozef Karol Viktorin, Ján Hollý, Mikuláš Štefan Ferienčík, Michal Miloslav Hodža, Ján Francisci Rimavský, Karol Kuzmány, Ján Kalinčiak, Andrej Sládkovič, a Viliam Paulíny Tóth.
S niektorými z nich sa aj v Senici denne stretáme aspoň nepriamo. Viktorinovu pamätnú tabuľu obchádzame na rímskokatrolíckom kostole, s Karolom Kuzmánym sa obrazne povedané „stretneme vždy“, keď sa kdekoľvek na Slovensku spieva pieseň - „Kto za pravdu horí“ .  Ale mnohí ani v Senici netušia, že Kuzmányho báseň zhudobnil  do podoby hymnickej piesne v Senici pôsobiaci rodák z Brezovej pod Bradlom advokát a hudobný skladateľ Štefan Fajnor (1844-1909). Ten Fajnor, u ktorého medzi rokmi 1874 a 1875 bol advokátskym koncipientom (pred advokátskymi skúškami na praxi) mladý, vtedy 25-26-ročný Pavol Országh (1849-1921),  rodák z Vyšného Kubína. Súc inšpirovaný aj hviezdami nad Záhorím, prijal básnický pseudonym „Hviezdoslav“. Po prvý raz sa ním oficiálne podpísal v Národných novinách v máji 1877, pri úmrtí podpredsedu Matice slovenskej v Martine, senického rodáka Viliama Paulíny Tótha (1826-1877).
Niektoré z osobností (nielen z hlbockej pamätnej izby) si pri okrúhlych i neokrúhlych výročiach tohto roku pripomenieme. Veď 26. apríla  2016 uplynulo 107 rokov od úmrtia Štefana Fajnora (zomrel vo Viedni a pochovaný je v Senici). A 3. júna bude 190 rokov od narodenia V. P. Tótha.
Možno aj v Záhorskej knižnici v Senici, listujúc dielami spomenutých osobností zistíte, že 8. novembra 2016 bude už 95 rokov od úmrtia P. O. Hviezdoslava, ktorého epitaf od roku 1909 dodnes máme v Senici, i keď na trochu už doráňanom náhrobku – na  hrobe Štefana Fajnora, pri múre neďaleko hlavného vchodu do cintorína oproti Spojenej škole v Senici. Fajnora epitaf vystihuje skutočne básnicky obrazne, ale veľkosťou jeho osobnosti najmä skutočne verne: „Pravdu hájil, krivdu bil, verný v službe rodu vždycky; z jeho zvukov piesne vil: - tak si z vážnych z hravých chvíľ život skladal harmonicky.“   

Záhorie a Záhoráci na Národnej slávnosti a festivale na Devíne

Záhorie a Záhoráci na Národnej slávnosti a festivale na Devíne

Fotogaléria

Text a foto: Milan Soukup


V sobotu 23. apríla 2016 sa aj viacero výprav zo Záhoria zapojilo do aktivít a programov Národnej slávnosti  a Prvého folklórneho festivalu Matice slovenskej na Devíne.
Uskutočnili sa pri príležitosti 180. výročia výstupu Štúrovcov na hrad Devín roku 1836, keď družina mladých osobností vôkol Ľudovíta Štúra na Evanjelickom lýceu v Bratislave na znak úcty k cyrilo-metodským tradíciám a našim koreňom k vlastným menám prijala aj slovanské mená. Na slávnosti sa zúčastnil i predseda Matice slovenskej Marián Tkáč a ďalšie osobnosti.
Rímskokatolícku omšu pod Devínom celebroval bratislavský arcibiskup a metropolita Stanislav Zvolenský, medzi koncelebrantmi bol i biskup František Rábek. Starosloviensky otčenáš a iné sakrálne skladby zaspieval Katedrálny zbor z Dómu svätého Martina.
Arcibiskup  S. Zvolenský podčiarkol význam byzantskej misie vierozvestcov Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu spojenej so šírením kresťanstva a s ich prekladmi liturgických textov a Svätého písma. Konštantín - Cyril zo Solúna vymyslel prvé písmo Slovanov – hlaholiku, pre zápis textov do staroslovienčiny (s pôvodne 38 znakmi, ktoré už umožňovali do písomnej podoby preniesť napríklad aj slovanskú hlásku dz a dž). Z hlaholiky sa neskôr vyvinula cyrilika a azbuka.
Popri tisícoch účastníkov z celého Slovenska na Devín smerovali aj viaceré výpravy matičiarov zo Záhoria – zo Senice, Dojča, Holíča či Skalice.
Záhorie malo svojich reprezentantov aj na Prvom folklórnom festivale Matice slovenskej pod Devínom. Vystúpili tam viaceré folklórne súbory – medzi nimi ako prvý i Folklórny súbor Skaličan zo Skalice. Ďalej  FS Podpoľanec, Šumiačan, Pohronci, Kelčovan, Osturňa, Ľudové hudby Dana Damera a Stana Baláža, FS Ťažká muzika a Trio z chotára, Matičiarik z Nových Zámkov, zaspievali viacerí sólisti.
Na hrade Devín aj z diela Jána Holého inšpirovaného Veľkou Moravou  a našimi cyrilo-metodskými tradíciami zarecitovali významní interpreti umeleckého slova – medzi nimi herci Ida Rapaičová, Jozef Šimonovič a ďalší. Medzi literátmi na hrade popri iných boli i spisovateľ Maroš Bančej, prekladateľ do macedónčiny Stojan Lekoski a iní.
V podhradí nechýbali ľudovoumeleckí remeselníci, predajcovia folklórnych predmetov či devínski vinohradníci a výrobcovia ich tradičného ríbezliaku.
Mnohí si pod hradom pripomenuli i obete komunizmu, ktoré sa nielen pri sútoku riek Dunaja a Moravy za totality v časoch železnej opony z vtedajšieho Československa usilovali dostať za slobodou do demokratického sveta, pričom mnohým sa to nepodarilo.
Kto napriek nepriaznivým poveternostným prognózam na sobotu prišiel 23. apríla 2016 na hrad Devín a aktivity Národnej slávnosti a Prvého folklórneho festivalu Matice slovenskej, určite neoľutoval. Aj mnohí matičiari zo Záhoria medzi najsilnejšie zážitky zo soboty označili spoločný spev piesne Na Kráľovej holi so stovkami folkloristov.
Do budúcnosti slávností však zaznelo, aby doterajší skôr konfesionálny charakter aktivít na Devíne sa zmenil na nadkonfesionálny a ekumenický. Podobne ako keď idea svojbytnosti Slovákov za čias Ľudovíta Štúra napríklad spojila aj osobnosti Bernolákovcov a Štúrovcov.

Esej Jána Johanidesa

Esej Jána Johanidesa


Na Mestskom úrade v Šali boli v utorok 19. apríla 2016 dopoludnia slávnostne ocenení stredoškoláci, ktorí sa zapojili svojou prácou do VI. ročníka literárnej súťaže Esej Jána Johanidesa 2016. Vyhlasovateľmi súťaže sú  Literárne informačné centrum Bratislava, Mesto Šaľa, Malokarpatská knižnica v Pezinku, Knižnica Juraja Fándlyho v Trnave a Záhorská knižnica v Senici. Orientovaná je na esej ako slobodný literárny priestor na vyjadrenie vlastného názoru, postoja či osobnej skúsenosti. Témou esejí sú vybrané myšlienky Jána Johanidesa, je určená stredoškolákom v regióne.Potešilo nás, že medzi ocenenými bola i študentka Gymnázia Laca Novomeského v Senici Kristína Oslejová, ktorá získala zo 47 autorov druhé miesto za  víťazom Jonášom Sudakovom zo Zlatých Moraviec.

 

Kto bol Ján Johanides? Bol to významný slovenský prozaik. Do literatúry vstúpil v prvej polovici 60. rokov, patril ku generácii, ktorá sa sústreďovala okolo časopisu Mladá tvorba. Spájalo sa s ňou úsilie kriticky sa vyrovnať so schematickou prózou predošlého obdobia a písať pravdivo a po novom. Prichádzal s vlastnými riešeniami. V knižnom debute Súkromie vniesol do tvorby výdobytky literárneho existencializmu a antirománu. Práve tie v ňom rozzvučali sympatickú strunu, takže možno vari povedať, že jeho existencializmus bol do značnej miery osobne zažitý. Aj preto sa jeho debut stal menšou edičnou senzáciou. V ďalšej tvorbe rozvíjal pôvodné podnety a priberal ďalšie (prvky snovosti, absurdity, surreálnosti), aby plnšie vyjadril to, čo ho na súčasníkovi najviac zaujalo. Vcelku možno povedať, že povrchový pohľad, typický pre predchádzajúcu tvorbu, ktorý za všetkým videl spoločenskú či priamo ideologickú motiváciu, vymenil za dôsledný prieskum ľudského vnútra, ktoré sa so zmenou vonkajších podmienok nemenilo. Johanidesovo nazretie do ľudského vnútra odhalilo predtým nezbadané pocity neistoty, úzkosti, odcudzenosti, strachu. On prvý upozornil, že tieto príznaky nepatria len do buržoázneho sveta, ako sa paušálne tvrdilo, ale že sa s nimi musíme vyrovnávať aj my, že sú prítomné aj v spoločnosti, ktorá vsadila na historický optimizmus a na zrod nového človeka.

Ján Johanides sa narodil sa 18. augusta 1934 v Dolnom Kubíne. Študoval dejiny výtvarného umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ale v treťom ročníku zo štúdií odišiel bez ich ukončenia a prešiel rôznymi zamestnaniami. Najprv ako podnikový psychológ v závode na výrobu televízorov na Orave, potom bol referentom vo Zväze slovenských spisovateľov v Bratislave, pracovníkom Mestského domu kultúry a osvety v Bratislave, odborným pracovníkom v Ústave umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie. Prevažne sa však venoval literárnej tvorbe. Od roku 1972 žil v Šali, kde zomrel 5. júna 2008.

Esej Jána Johanidesa

Celoslovenský prieskum čitateľských záujmov - ELEKTRONICKÉ KNIHY V KNIŽNICI

Vážení čitatelia,

v záujme získania prehľadu o predbežnom záujme používateľov knižnice o službu výpožičiek elektronických kníh si Vás dovoľujeme požiadať o vyplnenie nasledovného dotazníka:

https://docs.google.com/forms/d/1Gyej1DQYJT33Cjn47eIFXd9uv6Jn6UzSYOiFS7lpV8c/viewform?fbzx=-6718643102445786000

Termín vyplnenia je do 31. mája 2016.

Za vyplnenie ďakujeme!

Viac článkov...

Stránka 1 z 25

Začiatok
Dozadu
1