XXXI. Literárna Senica Ladislava Novomeského 2017 Martin Hodoň z Tisovca - 1. miesto v III. kategórii za poéziu

Bc. Martin Hodoň je 27-ročný mladý muž z Tisovca, ktorý študuje réžiu na Janáčkovej akadémii múzických umení (JAMU) v Brne. Literatúre sa autorsky venuje asi od 15 rokov.

Čo pre vás znamená laureátsko v XXXI. ročníku celoštátnej súťaže LSLN 2017?
- Znamená najmä motiváciu pokračovať.

Vaše literárne vzory?
- Mám ich - sú nimi najmä Ivan Štrpka a Viktor Pelevin.

Máte svoje krédo či obľúbenú myšlienku, ktoré vám pomáhajú zvládať aj problémové situácie?
- To je život, prispôsob sa/sám sebe/ alebo zdochni.

Ambícia v literárnej tvorbe?
- Vydať vlastnú zbierku.

Ako ste tohto roku pracovali na sebe, aby ste dosiahli na Literárnej Senici úspech?
- Kontinuálne píšem, niečo dám von a posielam, kde sa dá :)

Kniha, ktorá vás naposledy výnimočne oslovila a dávate ju do pozornosti aj iným?
- Viktor Pelevin - Svätá kniha vlkolaka, Dom z papiera, Novoročný výstup na Jaseninu.

Kto vám pomáha talent rozvíjať a cibriť?
- Stále niekto :)

Ak zbierate námet na vašu prvú knihu, o čom bude (prípadne z akého prostredia)?
- Väčšinou vo mne kvasí, potom ide von – hlavne môj duševný mikro/makrosvet.

Čo želáte vašim rovesníkom, konkurentom alebo priateľom, ktorí sa do LSLN 2017 zapojili?
- Veľa zdravia, lásky a impulzov.

O čom sa dnes málo alebo nedostatočne hovorí (ale malo by), je to podľa Vás námet nielen na zamyslenie, a raz ho možno práve vy spracujete?
- Empatia.

Ako poetickú tvorbu Martina Hodoňa komentovali porotcovia na rozborovom seminári 7. decembra 2017 v Záhorskej knižnici v Senici? Takto to formulovala poetka Dana Podracká z Literárneho informačného centra v Bratislave:
„V prvej básni Pomaly plynúce dni ide o záchranu ľudského života, hoci sme svedkami akéhosi komiksu zo slov, vidíme nakladanie tela na strechu auta, prvý neistý pohyb, cestu, brány, dvory, domy a ploty, až po smelý krok na hladine pochybností, znamená to, že život sa podarilo zachrániť. Tajomstvo básne spočíva v jej stavbe. Akoby bola bez subjektu, bez vnútornej reči, bez vonkajšej odozvy. Je iba pohyb v pohybe, utvárajúci ďalší pohyb. Je to sugestívne a poetické. Aj ostatné básne sú podobné, z ticha dovidia na vravu a reč, oko pozorovateľa vie o situácii viac ako ju ona sama ukazuje, všetko sa začína a končí ostnatými jazykmi, ktoré sú iba ostnaté. Obdobne napríklad v básni Márnokopytník sa vrství čas v „lineárnych nánosoch zím“ (ako letokruhy v strome) a ten, ktorý sa vidí, hľadá odhodlanie na čo? To vie len márnokopytník... Nedostatočné vysvetlenie? Nie, iba skryté.“

Text: Milan Soukup
Foto: Vladimír Holický, Milan Soukup

 

Free Joomla! template by L.THEME