XXXI. Literárna Senica Ladislava Novomeského 2017 Anna Semková z Bratislavy - 1. miesto za prózu a 3. miesto za poéziu v I. kategórii

13-ročná Anna Semková z Bratislavy je študentkou Gymnázia na Grösslingovej ulici. Je jedinou spomedzi tohtoročných súťažiacich, ktorú porota ocenila aj za poéziu aj za prózu.

Ktoré sú tvoje doterajšie najvýznamnejšie ocenenia zo súťaží?
- Každé ocenenie sa snažím si vážiť rovnako, pretože mi hovorí, že si moju prácu niekto prečítal a niekomu sa páčila, k tomu všetkému si niekto ešte dal aj prácu s vyhodnotením a drobnosťami, ktoré k týmto oceneniam patria. A to je pre mňa ako pisateľa najdôležitejšie. Z takýchto súťaží potom síce občas vychádzam ako víťaz iba ja, alebo iní moji rovesníci, no v skutočnosti je víťazov oveľa viac a v konečnom dôsledku nikto nie je porazený, a to si na týchto súťažiach vážim.

Majú pre teba niektoré súťaže väčší význam ako iné?
- Niektoré súťaže pre mňa majú špeciálny citový význam. Bola to moja prvá pozvánka na vyhodnotenie – Literárne Topoľčany 2016 (2.miesto za prózu), a moja úplne prvá literárna súťaž a ocenenie – Literárny Kežmarok 2016 (čestné uznanie za prózu).

Ktoré literárne súťaže na Slovensku pri rozvoji literárnych talentov považuješ za najvýznamnejšie?
- Na literárnych súťažiach si najviac vážim spätnú väzbu, ktorú dostávam. Za všetky spomeniem napríklad Literárny Kežmarok, ktorého rozbory mi dali naozaj veľmi veľa, Topoľčianske textobranie, kde vidno, že od hodnotenia prác po organizáciu vyhodnotenia či výber cien porote na vašom literárnom raste záleží a chce vám pomôcť, či na Škultétyho rečňovankách, kde tiež dostanete parádnu spätnú väzbu a príjemný pocit úspechu, zadosťučinenia a pocit dôležitosti, ktorý vás dokáže zvnútra hriať pri srdci ešte veľmi dlho (ale to platí pri všetkých súťažiach, na ktorých som sa zúčastnila).

Aké boli tvoje tohtoročné úspechy?
- V tomto roku sa mi podarilo uspieť v Literárnom Kežmarku 2017 (1.miesto za prózu), Topoľčianskom textobraní 2017 (1.miesto za prózu), Petržalských súzvukoch Ferka Urbánka 2017 (1.miesto za prózu), Škultétyho rečňovankách 2017 (1.miesto za prózu) a najčerstvejšie v Literárnom Lučenci 2017 (2.miesto za prózu, 1.miesto za poéziu).

Odkedy sa venuješ literatúre autorsky?
- Krátke príbehy, občas rýmované básne som písala už na prvom stupni ZŠ, väčšinu z nich som však nikdy nedokončila. Za začiatok môjho „seriózneho pisateľstva“ považujem šiesty ročník, teda rok kedy som mala 11-12 rokov a napísala som svoje prvé ozajstné poviedky a zúčastnila sa na mojej už spomínanej prvej celoslovenskej literárnej súťaži.

Čo pre teba znamená laureátstvo v XXXI. ročníku celoštátnej súťaže LSLN 2017?
- To, že si niekto prečítal moju poviedku a básne, že niekoho (dúfam) zahriali pri srdci a páčili sa mu až natoľko, že sa rozhodol ma oceniť, čo si veľmi cením.

Máš literárne vzory?
- Je medzi nimi Dušan Mitana svojou dokonalou jednoduchosťou a slovenskosťou; Vanda Rozenbergová svojimi smutne pravdivými poviedkami, ktoré vo vás však aj tak zanechajú kus šťastia; Gabriel García Márquez, ktorý do svojich obyčajných postáv vložil kus mágie a nadprirodzena a tým ich urobil ešte reálnejšími; Patrick Ness, ktorý píše pre ľudí v mojom veku o niečom, čo nás všetkých trápi, ale inak; a potom ešte mnohí, mnohí ďalší...

Máš svoje krédo či obľúbenú myšlienku, ktoré ti pomáhajú zvládať aj problémové situácie?
- Nemyslím si, že by boli ľudia natoľko jednoduchí, aby sa mohli celý život riadiť jednou alebo dvomi vetami, no v tejto súvislosti ma napadá myšlienka Dušana Mitanu z jeho poviedky Ihla (Nočné správy), ktorou sa snažím riadiť minimálne pri písaní:
„V tme, prachu a horúčave dobývať uhlie – to je tvoj údel, ak to s písaním myslíš vážne. A odmena je jediná: nádej, že niekto premení tvoje uhlie na popol, aby mu bolo počas dlhých mrazivých nocí trochu teplejšie.“

Čo by si rada dosiahla štúdiom?
- Aktuálne sa ma už veľmi dlho drží myšlienka na štúdium psychológie, verím, že v budúcnosti sa niekde v odbore literatúry/psychológie určite objavím. Veď predsa mnoho známych básnikov a prozaikov sa v profesionálnom živote venovalo niečomu úplne inému ako literatúre.

Tvoj doteraz nepremenený literárny sen?
- Nateraz mi postačia literárne súťaže, ktoré ma v budúcnosti ešte čakajú. Keď sa však mám odraziť trochu ďalej, snáď tak ako každý, aj ja dúfam vo svoju vlastnú hmotnú publikáciu.

Skús sa nám predstaviť vtipne použitím slov začínajúcich sa hláskami tvojho mena.

Anotácia:
Nereálna
Nakreslená
Anekdota

Snívajúca
Ešte o
Mnohých
Krásnych/Kozmických
Okamžikoch aj
V
Apatii

Ako si tohto roku pracovala na sebe, aby si bola v Senici úspešná?
- Nebolo by to tak, že by som sa na každú súťaž nejako extrémne pripravovala. Skôr sa snažím počas celého roka čítať (knihy aj ľudí), počúvať (chválu aj kritiku), vnímať (šťastie aj smútok), cítiť (emócie, ktorými sa dá aj nedá chváliť), pozorovať (okolie aj diaľku) a v neposlednom rade písať, písať, písať, toľko, aby som vo svojej tvorbe stále niekam napredovala.

Kniha, ktorá ťa naposledy výnimočne oslovila?
- Mnohé z nich sú ešte stále nedočítané, no už teraz mi prirástli k srdcu. Za všetky spomeniem tri: Utrpenie mladého poeta (J. Urban), s ktorým každým odsekom zisťujem, aká je poézia čarovná; Slobodu bažantom (V. Rozenbergová), kde nájdete texty, v ktorých sa vaše problémy najprv samé nájdu, potom magicky stratia a vám je zrazu ľahšie na duši; a nakoniec Poltvin (M. Grupač), ktorého postava je tak nereálna, až ju jedného dňa zbadáte pred sebou, podáte si ruky, objímete sa a nájdete v nej dobrého priateľa.

O čie rady si sa doteraz najčastejšie opierala pri svojom literárnom raste?
- Nemôžem nespomenúť moju mamu, ktorá je prvá. Jej posúvam svoje hotové básne a poviedky, osobe, vďaka nej som objavila prózu. Ona vďaka mne objavila poéziu (je to vzájomné :-). Tiež jej patrí moja vďaka za to, že ma „dokopala“ k mojej veľmi často spomínanej prvej súťaži. Rátam medzi nich tiež môjho slovenčinára p. p. Holiša, ktorý mi na literárnom krúžku ukázal, že dnešná literatúra nie je samý brak a tiež to, že skutočnosť, že som na matematickom gymnáziu a milujem literatúru sa síce môže zdať nekonvenčnou, no nie nemožnou. Dvakrát ďakujem (a ešte veľakrát potom).

Prezradíš nám svoju literárnu vizitku (navštívenku), charakterizujúc samu seba v rozsahu (Tuctových) 12, pritom „netuctových“ slov?
- Plačem kakaové slzy, som kozmonaut bez skafandra, píšem a rátam na prstoch.

Čo želáš rovesníkom, konkurentom alebo priateľom, ktorí sa do LSLN 2017 zapojili?
- Aby im LSLN pomohla v ich literárnom raste, aby si svoju chvíľu slávy užili, aby nepoľavili a aby sa nikdy nebáli skúšať nové veci aj v literatúre. Veľa ďalšej trpezlivosti, tvorivej nálady a úspechov, ktoré nielen pochvália, ale aj posunú ďalej, veľa poviedok, básní a šťastia! :-)

Vymyslíš vtipný „reklamný“ slogan pre LSLN, ktorý na celoštátnu autorskú súťaž priláka iných s použitím iba 4 slov začínajúcich sa hláskami LSLN?
- Len Slovo Láka Nás

Pripojme ešte postrehy porotkyne Dany Podrackej na adresu poézie Anny Semkovej:
„Dve básne (prvá je zložená z troch častí) skúmajú dve rôzne polohy bytia. Prvá (Postoje) sa dotýka života, prezentovaného navonok formou postojov. Autorka hľadá morálku skôr u mŕtvych ako u živých, zaoberá sa konzumným spôsobom života ako opozita k „dopytu po živote“, ktorý „prudko klesá“ a do tretice skúma priestor času ako „zub“, ktorý sa kazí aj vďaka akejsi cukornatosti času namiesto obsahov, ktoré nespôsobujú problémy. Druhá báseň (Večerná hygiena) je prezentáciou života vnútri. Báseň je obrazom očisty, v širšom zmysle očistca, ktorým netreba plytvať, ale ani ho vylúčiť zo svojho vnútorného plynutia.“

A ako vnímala jej prozaickú tvorbu Iris  Kopcsayová?
„Na svoj vek veľmi dobre zvládla literárny text. Poviedka nebola zbytočne dlhá, autorka nebola sebastredná, ako mnohé jej rovesníčky, sústredila sa veľmi jednoducho na vyrozprávanie príbehu. Neskôr sa možno pustí do náročnejších tém, ale v tomto veku odporúčam ísť systematicky týmto smerom, je to lepšie, ako opisovať svoje vnútorné pseudodrámy. Keď bude mať čosi nažité, mohli by z jej „pera“ vzniknúť zaujímavé texty. Štylisticky ide o naozaj čistý text, páči sa mi aj nápad: poviedka o dievčati bez mena.“

Text: Milan Soukup
Foto: Vladimír Holický, Milan Soukup

 

Free Joomla! template by L.THEME